XANTO team - 1.liga LIMFU Zvolen


Novinky

IP

Kalendář

Zaujímavosti

Článok z denníka Šport

Prečo nemáme na Čechov...

MILAN LEŠICKÝ, Slovák žijúci a pôsobiaci momentálne v Prahe, píše o rozdieloch medzi českým a slovenským futbalom.

   Futbalová verejnosť, najmä u nás na Slovensku, si dlhé obdobie kladie otázku, prečo po rozdelní Česko-Slovenska až do dnešných dní česká futbalová reprezentácia postúpila na štyri záverečné turnaje majstrovstiev Európy, raz na majstrovstvá sveta. Nielenže sa na nich zúčastnila, ale dosiahla aj výrazné úspechy. Slovensko sa neprebojovalo zo siedmich kvalifikačných pokusov ani raz, ba čo viac, nad postupujúcim zo skupiny ešte nikdy nevyhralo. A tak by som mohol pokračovať v rozdielaoch na klubovej, hráčsekj a inej úrovni.

   Prečo vznikol taký priepastný rozdiel ? Veď po rozdelení federálneho štátu sme si nepripúšťali, že Česi sú lepší futbalisti a vôbec nie, že by sme v niečom zaostávali. A keby neboli kvalifikácie reprezentačných mužstiev vo všetkých vekových kategóriach, európske klubové súťaže, tak by sme si dodnes mysleli, že patríme do svetovej špičky. Lenže už vtedy, dávno to bol sebaklam, lebo vrchol prevahy slovenského futbalu bol v čase majstrovstiev Európy 1976. Boli časy, keď v priebežnej tabuľke čskoslovenskej ligy osem slovenských mužstiev okupovalo prvú polovicu tabuľky! Odvtedy evidujeme ústup z pozícii, ktorý sa dá rozdeliť do dvoch etáp. Pred a po roku 1992. Do tohto medzníka bol pokles len plazivý najmä preto, že našu úroveň udržiavala vzájomná rivalita a konfrontácia, ktoru slovenský a český futbal získaval prírodzený nárast kvality. Po osamostatnení išiel každý vlastnou cestou a slovenský pád začal naberať na intenzite. Jedna krajina sa vydala zlatou cestou, druhá vbehla do slepej uličky a do dnešného dňa sa v nej motá. Pritom obidve vychádzali z toho istého základu, z tej istej metodiky a futbalovej školy. Nebolo by seriózne aby sme všetko zvrtli na posledných 15 rokov. Takže začnem od začiatku... V čase, keď slovenský futbal suverénne dominoval nad českým, vzniklo v Československu množstvo štátom dotovaných centier mládeže s kvalitnými trénermi, premyslenou metodikou, postupnými cieľmi. Češi akoby už vtedy cítili, že z futbalu sa stane veľký biznis a preto si vyžaduje tvrdú prácu. Začali vo všetkých vekových kategóriách, ale najmä pri mládeži. Najväčší obrat urobili v myslení. Prestali so svojou typickou "vychcanosťou", ktorá im bola roky vo futbale vlastná. My presne naopak. Boli sme v tom čase jasne lepší. Začali sme si zlahčovať, špekulovať. Začala prevládať snaha ľahko vyhrávať bez veľkého pričinenie, pomocou niekoho, už v mládeži. Prestali sme poctivo pracovať a začali kopírovať "českú vychcanosť" ktorá nám nikdy nebola vlastná. Za niekoľko rokov sa to prejavilo tým, že v mládežníckych reprezentáciách mali česi početnejšie zastúpenie, ale hlavne to, že to boli oni, kto tvoril nosnú časť reprezentačných kolektívov. Od roku 1983, keď som niekoľko rokov pracoval v mládežníckych federálnych reprezentáciách, boli český hráči v ťažkých zápasoch oveľa spolahlivejší, psychicky odolnejší, agresívnejší, v tréningu pracovitejší ako naši. Už vtedy sa začal tvoriť základ budúcich úspešných českých a neuspešných slovenskýchreprezentácií. V posledných spoločných výberoch na úrovni najvyššej reprezentácie po roku 1990 prevládali Česi. Slovenskú časť na vysokej úrovni zastupovali len Moravčík, Dubovský, Kocian, čiastočne Titel. Ostatní len okrajovo, neboli klúčovými hráčmi. To isté bolo v tíme do 21 rokov. S takýmto kapitálom sme vstúpili na vlastnú slovenskú cestu. A nožnice sa začali stále  viac a viac otvárať.

   Preskočím 15-ročné obdobie samostatného futbalu, počas ktorého som na daný stav často upozorňoval a vrátim sa do súčastnosti. Realita je smutná. Rozdiely v úrovni sú veľké. Vzhľadom na to, že som dlhé roky pracoval v československom a teraz priamo v čekom vrcholovom profesionálnom futbale, urobím stručné porovnanie. Ale nepíšem tieto riadky preto, aby som si prihrieval "českú polievočku" ale preto, aby som pomohol slovenskému futbalu, do ktorého sa skôr či neskôr vrátim. 

   Financie

   V Česku pracuje marketingová spoločnosť STES na báze pravej materskej spoločnosti ČMFS. Tým je automaticky futbalovým zväzom volená, riadená, kontrolovaná. Pracuje len za svoje náklady, nemá žiadny vlastný zisk. Tým sa všetky peniaze vracajú naspäť do futbalu, na jeho rozvoj. Futbal sa vivíja, bohatne, v porovnaní s nami kvitne. Prvoligové kluby dostávajú od 5 do 7 miliónov podľa umiestnenia. Druholigové po milióne. To je okolo 120 miliónov českých korún pre kluby ročne. Svoje čiastky dostanú reprezentácie. Čo zvýši s tým disponuje futbalový zväz. U nás zarába na futbal Šport Progress, ako marketingový partner SFZ. Podiel Šport Progressu a SFZ na riadení futbalu je prepletený, nečítateľný, lebo futbal je od marketingovej spoločnosti finančne závislý. Je to jediný finančný tok. Ale všetko je legálne, čisté, podľa veľmi starých zmlúv, ktoré vyhovujú niektorým obchodným skupinám, ale nie futbalu. Podstatné a dôležité je, že vyhovujú, lebo dlhé roky vládne s daným stavom spokojnosť, harmónia. Nikto z vrcholových funkcionárov neprotestuje. Problém je, že do futbalu sa nevracajú všetky cez futbal získané penaize, ale len presne definovaná zmluvná časť. To je dobré na holú futbalovú existenciu, ale na jeho rozvoj je to málo. Preto je futbal stále chudobnejší a tým slabší, lebo dobrý futbal ide vždy a všade na svete za peniazmi. Keby sme spočítali, koľko sa za dlhé roky nevrátilo do nášho futbalu a naopak, koľko sa iným systémom českému vrátilo, tak by to bolo obrovské číslo. To vyjadruje presne ten rozdiel v kavlite na ihrisku, v medzinárodnom postavení, ktoré sa štatisticky definuje v rejtingu FIFA, v poradovom čísle žrebovacieho koša.

Hráči

   Od éry nadvlády slovenského futbalu sú hráči v Česku dobrým produktom systémovej práce mládežníckych centier. Najprv medzinárodné úpsechy vo vekovo nižších reprezentáciách, potom v najvyššej, potom odchod množstva kvalitných hráčov do silných euróspkych klubov za veľké peniaze, ktoré sa opäť vrátili naspäť do čekého futbalu. Kolotoč peňazí, úspechov, slávy ako v rozprávke. Nebolo a nieje ďaleko k tomu, aby v zahraničí platilo, čo Brazílčan a Čech, to dobrý futbalista. Presadili sa aj priemerní hráči, lebo Česi majú v zahraničí nálepku, že sú mentálne silní a vedia pracovať v konkurenčnom prostredí. Zoznam výborných a úspešných futbalistov, ktorí boli oporami svojich mužstiev v zahraničí od roku 1989, by bol veľmi dlhý. Na rozdiel od nášho ktorý pozostáva z mien Moravčík, Dubovský, Kocian, Mintál, Vittek. Možno Karhan. Nebyť zranení, tak aj Slovák. Ostatných málo sa zablýskalo a zhaslo. Hrali väčšinou v neatraktívnych kluboch, vysedávali na lavičkách a tribúnach. Všetci sa svorne sťažovali na nepochopenie trénera. A ešte tréba dodať, že turecká, ruská, ligy v severských a postkomunistických krajinách nie sú porovnateľné s ligami futbalovo vyspelých štátov. Do našej reprezentácie síce chodili hráči z týchto slabších líg, ale už bohatší a slávnejší ako domáci. Na druhej strane nepripravení, málo kvalitní, lebo vo svojich kluboch neboli najlepšími hráčmi. Na lavičkách náhradníkov a vonkoncom nie na tribúnach sa ešte nikto nezlepšil.Som presvedčený, že naši hráči sú stále rovnako talentovaní ako českí. Chýba nám hlavne zdravé sebavedomie, ale aj pracovitosť, húževnatosť. schopnosť presadiť sa pod veľkým tlakom. Bohužiaľ, takúto nálepku máme vo svete a aj preto nieje o našich hráčov záujem. A je tu ešte jeden rozdiel. Pred ťažkými kvalifikačnými zápasmi ide z českých hráčov sebavedomie, ale aj pokora a úcta k súperovi . Z našich ničím neodpodstatnené sľuby. To neustále opakované "aká sme dobrá partia, ako sme silní, ako sa súpera nebojíme, čo všetko súperovi urobíme..."Verejnosť žasne nad tým, že sa nepoučili z toho, že takmer zakaždým ju oklamali. Po nevydarenom zápase sa rozutekajú ako zajace a o mesiac sľubujú zase, lebo to je z futbalu najlahšie. Pozitívne myslenie je moderný prvok v športe.Ale nesmie byť totožné s vedomým klamstvom. Nečudujem sa, že divák nechodí. Je otrávený oklamaný, nedôveruje.      

Reprezentácia

   Sila reprezentácie nestojí na počte obyvateľov a ani na úrovni domácich súťaži. Ale na tom, koľkí hráči hrajú ako opory v najlepších svetových kluboch. Tréneri Bruckner a Kocian majú úplne rovnaké problémy. Koho vybrať ? Ale každý z inej strany... Preto Bruckner prežil niekoľko úspešných kvalifikácií a naši reprezentační tréneri si podpisom z,luvy vždy dohodli vlastnú popravu. Ako "kamikadze" Najprv oslava so všetkými poctami a po niekoľkých prehratých zápasoch sedia ako hlavní vinníci na lavici obžalovaných a potom verejne odsúdených. U nás je to vždy len otázka času. Je to naozaj tak, že všetci sú neschopní ? Už sa pri kormidle pomaly vystriedali všetci potencionálni kandidáti z úzkej špičky a môže sa začať druhé kolo... 

Tréneri

   Nemožno nepripomenúť, že bývali úspešní kormidelníci českej reprezentácie Dušan Uhrin a Jozef Chovanec sú Slováci, že Ježek sa narodil na Slovensku, že k top trénerom v Česku patrí Jarabinský. Že sme mali Marka, Malatinského, máme Vengloša a teoretickú špičku Kačániho. A aj niekoľko ďalších z mladšej generácie ako Kocian, Weiss, Griga. Teraz prichádza výmena generácií a na Slovensku sú štyria Česi a jeden Angličan. To poukazuje na to, že niečo nieje v poriadku. Jednoducho povedané, kríza zapríčinená generačnou výmenou prepletená úpadkom nášho futbalu. Osobne poznám Hapala, Bičovského, Vrbu. Predtým Komňackého. V Česku momentálne nemali miesto, ale ich pôsobenie na Slovensku je pozitívne, lebo prinášajú do nášho futbalu to čo, Čechov zdobí a nám chýba. Taktickú disciplínu, agresivitu, nasadenie. Skrátka futbalovú modernu, to z čoho český futbal profituje. A majú aj relatívne úspechy. Aj preto, že Slovensko je v príjmaní noviniek veľmi konzervatívne. Zvyk je železná košeľa. Mám s tým  veľa skúseností. Naši tréneri sa pohybujú v množstve denných malých klubových problémov nie sú osobnosťami. Nemajú trénerske sebavedomie, preto sa boja riskovať s niečim, čo je nové, moderné ale neštandartné. S vedomím, aby na trénerskej stoličke prežili čo najdlhšie obdobie, znížili svoju náročnosť až na úroveň, kde začína servilnosť.  K hráčom, funkcioánrom, novinárom. Časť vyškolených mladých začínajúcich trénerov je na vysokej teoretickej úrovni. Pracujú s notebookmi, s množstvom informnácií. ale len malé percento má úspech, lebo im chýba poznanie nepísaných futbalových zákonov v trénerskom povolaní. Chýba im presne to, čo sa neučí v školách, a nie je v notebookoch. Aj preto, že nie je dodržaný prírodzený postup, že predtým, ako každý mladý tréner vstúpi do ligy, až na absolútne výnimky, mal by mať za sebou systematické úspechy v mládeži alebo nižších súťažiach. Už tam by mal byť osobnosťou. Ale je to aj otázka vrodeného talentu a na vrcholové trénerstvo je to limitujúci faktor úpsešnosti. Len veľmi málo súvisí s hráčskym talentom. A každý futbalista u nás môže byť majiteľom trénerského diplomu, lebo som ešte nikdy nepočul, že by niekto pre neschopnosť, alebo hlúposť futbalové školy nedokončil... Trénerský diplom sa dá vysedieť. To je tá druhá časť vyškolenných trénerov. Takže to zakončim tým, že trénerov máme množstvo, no trénerské osobnosti spočítame na prstoch jednej ruky. Aj preto sú u nás trénermi cudzinci. Ale je to úplne normálne všade vo svete, najmä v slabších takzvane rozvojových futbalových krajinách, že cudzinci pochádzajú z úspešnejších a tou Česko je.

Rozhodcovia

   Prírodzený vývoj úrovne rozhodcov v Česku narušila korupčná aféra. Okolo dvadsať ostrieľaných ich okamžite skončilo a to sa nedá tak rýchlo nahradiť. Naopak, skovenskí rozhodcovia majú skvelého patróna, rešpektovanú osobnosť vo funkcionárskej rozhodcovskej Európy, Jozefa Marka kotrý vybudoval systém výchovy našich rozhodcov a z toho ešte stále profitujeme. Preto máme lepších rozhodcov.

Liga

   Od osamostatnenia sa hrá česká prvá aj druhá liga so šesnástimi mužstvami. V našej lige už bolo 12,16,10, 12 s barážou a s druhou ligou a najnovšie 12 s dánskym hracím modelom. Posledný model s jedným vypadávajúcim je typický alibistický. Zaručuje pre kluby relatívnu bezpečnosť, pokoj. Tieto dva pojmy sú nepriateľom progresu. Pre viac ako polovicu mužstiev liga nemá potrebný náboj, lebo súťaže majú tú najmenšiu móžnu priechodnosť. A tak divákovi chýba nielen kvalita, hráčske osobnosti, útulné a bezpečné štadióny, ale aj napätie. A ten čo vymyslel, že pre potešenie slabších sa bude druhá liga volať prvou, to bol génius v znamení doby úpadku slovenského futbalu a zaslúži si kanceláriu na SFZ. Tak ako boli géniovia doby tí, ktorí si mysleli, že reorganizáciami súťaži získa náš futbal vyššiu úroveň. 

Štadióny

   V tejto sfére sa meratelne prejavila povrchná nesystémová práca najvplyvnejších futbalových funkcionárov. To len potvrdzuje, že hladia najviac po budúce voľby. žiadna ďaleká budúcnosť. K ich úspešnosti stačí, aby boli zvolení a aby sa systematicky futbalový úpadok a výsledky reprezentácií nejako zdvovodnili. V Česku majú Teplice, Sparta, Olomouc, Mladá Boleslav, Kladno, České Budejovice, Plzeň, Jablonec, Liberec, Slovácko štadióny, ktoré spĺňajú posledné kritéria UEFA. Väčšinou sú nové. Majú sedem vyhrievaných ligových trávnikov. Ostatné ligové štadióny splňajú prísne kritéria ČMFS. O umelých trávnikoch sa už dávno prestalo hovoriť. Má ich takmer každá dedina. U nás máme porovnateľné štadióny v Trnave a v Žiline. Väčšinu tvoria štadiňony - deduškovia pred smrťou. Úplne nový štadión nepostavil nikto. Ale za to sa chválime budovaním miniihrísk s umelým povrchom. A tie prvé sme dokonca otvárali za prítomnosti masmédií, reprezentantov, politikov. Prestrihávali sme pásky, oslavovali sme... Neuveriteľná propaganda toho čo sme dosiahli. To akoby sa niekto ľuďom od futbalu vysmieval do tváre. Na druhej strane rušíme ihriská futbalových rozmerov vo veľkom a na miesto nich otvárame a oslavujeme výstavbu "krcálkov", ktoré má v Česku každá normálna škola a tie pražské po dve, vrátane tartanových atletických dráh okolo. Ale keď je niekto dlhodobo vyhladovaný, tak aj suchý chlieb sa javí ako dedinské hody s husacinou.

Média

   V Česku sú média vo funkcii verejnej kontroly. To sú policajti futbalu. Takmer každé polavenie, vybočenie z cesty, priestupok je verejne rozmazaný. Keď to Čechom nešlo, tak urobili z futbalového hnutia trhací kalendár. Tvrdú kritiku dostali aj také hviezdy ako Nedved, Poborský, Rosický. A, samozrejme aj ostatní. Tréner Bruckner bol od posledných MS napádaný skoro denne, až to bolo nechutné. Na hranici osobných urážok. Média mu nepostúpenie zo skupiny neodpustili. Bol pre nich všetko len nie pán tréner. To isté dostávali a dostávajú poprední zväzoví funkcionári. Tým sa média stali hnacím motorom Českého futbalu. Majú obrovskú zásluhu na jeho kvalite a úspechoch. U nás sme si namiesto konštruktívnej kritiky vymysleli heslo " Spojme sa pre futbal", ktorému chýba už len druhá sloha "Kto nejde s nami ide proti nám". V praxi to znamená, že kritizovať a polemizovať nieje zakázané, ale nebezpečné. Každý je okamžite minimálne nepriateľom futbalu. Kedže to trvá už celé roky, tak statoční s konštruktívnou kritikou zdanlivo vymreli. Predsa kôli futbalu nebude nikto riskovať.A tých málo, čo to skúsili a raz za čas skúsia, je už ľahko umlčať.  Keď už tvrdo kritizovať tak reprezentačných trénerov. Presilovka všetkých zainteresovaných na jedného nie je nebezpečná. Dokonca je vítaná. Nevydarený zápas sa hodí na trénera a tým sa zakryjú všetky dlhoročné systémové chyby.

Korupcia

   Budem sa držať len faktov . V Česku bola nedávno časť korupčníkov odhalená, potrestaná. Boli v nej funkcionári, delegáti, rozhodcovia. V poslednom tohto ročnom ešte nedoriešenom prípade v druholigovom Bystrci sú aj hráči a tréner. U nás za posledných 50 rokov je len nedoriešený prípad Wänke. V prípade dokázania, tak len štandardná korupcia na úrovni akéhokoľvek úradu z iných oblasí života, ktorý má kompetenciu vybavovanie urýchliť, spomaliť, odložiť, nevybaviť. V bežnom živote nič výnimočné. S futbalom to má spoločné akurát to, že ten úrad bol na SFZ a viedol ho špičkový funkcionár. Nechcem to bagatelizovať, ale čo sa odhalilo s               porovnaním s českými kauzami ? Nie je naivné myslieť si, že taký biznis ako futbal, je čistý, keď sa korupcia vyskytuje v celej spoločnosti? Keby bol za posledných 5 rokov každý človek z futbalového hnutia potrestaný za to, že sa s korupciou stretol a nenahlásil ju, tak sa dnes možno nehrajú ani žiacke súťaže. Ako opatrenie vytvoril SFZ protikorupčnú komisiu, ktorá nemá žiadne právomoci. A karavána kráča pokojne ďalej...  

Funkcionári

   Všeobecne sú dve kategórie funkcionárov. Tá prvá dáva vlastné peniaze do futbalu a bez nich by profesionálny futbal zanikol. Pred tými sa hlboko skláňam a obdivujem ich. Potom je druhá skupina, ktorá s nimi hospodári alebo "ošetruje". A tu už platí, že ľudia sa od nepamäti nebili o lopatu, ale o peniaze. Za zlato a diamnaty sa zabíjali. Čo si budeme nahovárať, aj v chudobnom slovenskom futbale je na jeho vrchole veľký balík peňazí. Okrem toho sú to kontakty na najvyššej úrovni, päť až sedemhviezdičková turistiaka, popularita a mnoho ďalších výhod, o ktorých sa radovému občanovi nesníva. A čo je podstatné, žiadne riziko podnikania. A zabudol som, že tam niekde ešte môže byť aj láska k futbalu. Všetci sa držia svojich korýt a korýtok ako kliešte. Bez ohľafu na to, že pod ich vedením zaznamenal slovenský futbal už len v porovnaní s českým jasný pád z pozícii. Za dlhé obdobie odišli len prezident SFZ Služanič a generálni sekretári Židovský, Tarči, Tittel. Z rôznych dôvodov, Niektorí preto, že nesúhlasili. To vývoj nijako neovplyvnilo, lebo hlavný vplyv majú stále tí istý ľudia, ktorí sú tam od roku 1989 a niektorí aj tesne pred ním. Teda nesú jednoznačnú zodpovednosť. Treba s úsmevom pejoratívne konštatovať, že slovenský futbal - to je bahno. Krištálovo čisté a priezračné. Kto sa doň ponorí, vidí, až do 13. komnaty.Každý každého pozná. Neoficiálne v kuloároch sa o všetkom vie a hovorí. Panujú však nepísané zákony a prísna disciplína. V tom je náš futbal 110-pecentne systémový. Preto oficiálne nikto nič nevidel, nepočul a ani nevie. Kto sa pokúsi nie otvoriť, ale len pootvoriť Pandorinu skrinku, riskuje hlavu. A mnoho múdrych vie, že hrdinov sú plné cintoríny. Aj to, že tí ktorí išli na čele, riskovali a presekávali cestu dopredu vlastnými telami, padali vždy ako prví ako obete pokroku. Zašliapali ich nie polomrtvi súperi, ale vlastní, ktorí čakali schovaní v zákopoch, ako sa vyvynie situácia.  

Záver

   I napriek tomu čo som napísal platí, že všetko je len dočasné a vo futbale zvlášť. Všetko sa raz začína a končí. Každé inpérium. Dobré či zlé. Vždy je to len otázkla času. V mojej analýze som  často použil slovo možno, takže je možné, že sa vo všetkom mýlim a nemám pravdu. Účelom bolo vysloviť názor na zamyslenie, na polemiku. A to, že som ukázal, ako a v čom nás Česi predbehli, nieje dôvodom, aby sme sa nad nimi v kvalifikačnom novembrovom zápase nepokúsili vyhrať a neurobili si futbalovú radosť.

Kto je Milan Lešický ?

   Narodil sa 11. júla 1945 V Trenčianskych Tepliciach. Ako tréner priviedol v roku 1989 Plastiku (neskôr FC) Nitra k jej historickému úspechu - 3. miestu v čekoslovenskej lige. S Milanom Máčalom viedol 3 roky československú reprezentáciu (1990 - 1993), predtým pôsobil päť rokov pri mládežníckych reprezentáciach. Štyri roky bol kaučom slovenskej "dvadsaťjednotky". Okrem Nitry trénoval v lige Žilinu (titul majstra 2003), Trnavu, Púchov. V súčastnosti je športovým riaditeľom Viktórie Žižkov, nováčika českej ligy.

Zdroj: denník šport 15.11.2007
prepísal: kamil04
editoval: ygrek

Žádné komentáře